Čo dnes hľadajú cestovatelia? Tomáš Hušek o tom, ako sa mení svet turizmu

Uchom po mape s BUBO

Tomáš Hušek, co-owner of BUBO, reflects on his journey from a childhood in Botswana to becoming a professional travel guide. He explores the

Key takeaways

• Tomáš Hušek began his career as one of the youngest guides in BUBO history at just 18 years old.
• The 'IKEA effect' in modern travel refers to travelers wanting to feel they have personally constructed their own unique itinerary.

Main topics

• Evolution of travel technology
• Personal history in Africa and the Middle East

Notable quotes

Neexistuje zlá krajina a každá je fascinujúca.

Conclusion

The episode highlights that while technology changes how we travel, th

Transcript preview

Speaker 4 (0:00) V Bubo sme pre vás teraz pripravili tisíce príležitostí na nové zážitky až s 50 % zľavou. Zažite s nami dni, kedy nebudete vedieť, koľko je hodín. Slovenskí sprievodcovia a najviac malých skupín. Najširšiu ponuku dovoleniek do exotiky môžete mať až s 50 % zľavou. Našťastie tentokrát nemusíte čakať. Stačí si vybrať z našej ponuky. Akcia trvá len 3 dni. Viac informácií na bubo.sk Speaker 2 (0:31) Túto reláciu vám Speaker 4 (0:32) prináša Bubo, Speaker 2 (0:33) lovci zážitkov. Či vyžaduješ si toho mať radošť se vstávania, nedá sa odradiť prvom návštevom, napríklad, keď si väčšina ľudí pozrie tie základné veci a do každej krajiny sa oplatí za mňa vrátiť. Neexistuje zlá krajina a každá je fascinujúca. Speaker 1 (0:47) V roku 2020 v rámci 24 hodín dokázalo počas krízy prebúkovať 270 ľudí a dostať ich bezpečne domov. Privitajte prosím Tomáša Húšika. Speaker 1 (1:07) Môj dnešný host sa síce narodil v Nitre pod Zoborom, ale žil celá detstvo v zahraničí. Dosloho vychovala Afrika, študoval aj arabský jazyk, slovom aj písmom a ako prvý v rámci Buba cestoval na expedície na Blízky východ. Tak začínal ako mladý sprievodca, neskôr sa stal až tým, čím je dnes spolumajiteľom firmy a šefom. produkcie, nazvime to. Hovorí sa, že každý zákazník Buba prechádza jeho rukami. V roku 2020 v rámci 24 hodín dokázal počas krízy prebúkovať 270 ľudí a dostať ich bezpečne domov. Privitajte prosím Tomáša Húšeka. Dobrý deň. Ahoj Tomáš. Ahoj. Tomáš, chcem sa ťa spýtať prvé, akým spôsobom ťa Afrika ovplyvnila v tvojom živote, ako vstúpila do tvojho života v cestovaní a vo výchove. Čo v tebe Afrika zmenila? Speaker 2 (1:57) Určite zanichala trvalú stopu, aby som sa tak nazval. Mal som vtedy 13 rokov, už mi ťahalo na 14. Došli sme zo socialistického Československa, kde sme mali pocit, že je tu púpok sveta, všetko máme. Prišli sme do Afriky, do destinácie, ktorú nikto nevedel, nešná Botsvana. Leteli sme cez Južnú Afriku, kde ešte v tej dobe fungoval apartheid a kvázi každý nás vároval, že tam nič není. A my tam prídeme a tam sú obchody, v ktorých je úplne všetko otvorené 24 hodín denne. Všetko bolo farebné, žiadne šedé, jak bývalé Československo. A ľudia boli úplne normálni. My sme nemali veľa skúseností v tej dobe cestovania a pre mňa nedala Afrika asi... to, že svet je tak nádherný a iný, že treba to vidieť na vlastné oči už v tom malom veku a vtedy si človek vie spraviť obraz o tom, čo je inde a proste človek sa len učí od týchto iných ľudí. Hlavne pozera na ich zvyky, na to, jak žijú a žijú rovnako, inak ako my, ale zároveň rovnako. Tie základné ľudské vlastnosti sa nemenia nikde na svete a ja by som predlal, že mi to dalo, že brutálny... prehľad, otvorený pohľad na svet a pocit, že sem sa musím jednoznačne vrácať a stále, neustále opakovane vrácať. Bolo to obdobie, kedy do toho, že to vstúpila aj arabčina ako jazyk? Vtedy ešte nie, to bolo, kedy som bol ešte na základnej škole, končil som ZDŠ-ku. ma pustili, aby sme mohli ísť za otcom, ktorý sa dostal prácu. Nikto tam nechcel ísť, nikto nám a pešt veta nepoznal. Všetci chodili do Líbie, do takých prémiových Speaker 1 (3:41) krajín. Speaker 2 (3:41) To bolo ešte za socializmus. Speaker 1 (3:42) To bolo Speaker 2 (3:42) ešte socializmus a si pamätám aj ten prvý let. Mal som už volkmena, taký čierny volkmen a púšťal som si Tina Turner, takže to bolo, to mi nie je v ušiach dodnes. V lietadlách sa fajčilo a batožinu ste si identifikovali na runway, toto je moja, až tedy vám ju naložili. Takže taký úplne iný štýl cestovania, ale ja som strašne rád, že som ho zažil. Speaker 2 (4:05) To si dodnes pamätám. A vlastne ten pocit byť na ceste zanechal u mňa tiež ten taký úžasný pocit, že vždy sa k tomu vrácam. Aj k tejto úplne prvej ceste, dá sa povedať, lietadlom, ktorým sme leteli na 4 prestupy, si pamätám ešte zlato na letisku v Johannesburgu. Nepuštili nás von samozrejme, ale sme transitovali iba. Mnohé veci som prvýkrát životne videl a na tom lietení sa strašne veľa vecí zmenilo, ale toto mi dáva... prešne čo? a že to ide k lepšiemu. Ale to neznamená, že to predtým bolo zlé. To bolo na danú dobu to najlepšie, čo sa dalo dostať. A keď ste si neprebukovali v tej dobe letenku, nerekonfirmovali, tak vás nepreseli do lietadla napriek tomu, že ste ju mali kúpenú. A bolo strašne veľa drobností, ktoré potom sme preniesli do praktického života. Ale toto bolo stále iba základná škola, či ešte pre númnoho bolo gymnázium. Potom prišla revolúcia. No a práve potom začali tie prvé cesty. Som sa náhodou dostal cez kamaráta. tá k slovičku Bubo, už vtedy bola tá slovička a ma zavolal, že poď, poď, ideme s nimi na cestu. To bolo vôbec prvý zájazd do Turecka, ktorý Bubo organizovalo a celkovo povedal by som, že tretí alebo štortý v histórii, ktorý robili. No a tam som spoznal Luboša a ostali sme spolu do dnes. A medzi tým, tam odrejme som išiel na vysokú školu a Arabčina bola takým Ja bych sa nazval dodnes prírodzeným výberom. Hľadal som niečo spojené s cestovaním, preto aj možno na tú otázku, čo v tebe Afrika zanechala, neviem to popísať, ale asi v nejakom veľkom kozmose, keby človek spájal bodky, tak zanechala vo mne aj to, že som hľadal niečo spojené s exotikou, niečo, čo ma bavilo, niečo, čo je spojené so svetom a tá Arabčina jednoznačne bola. Zároveň ja som vždy strašne veľa čítal, dodnes extrémne veľa čítam a tie staré príbehy od 1001 noc. si treba zobrať, že v tej dobe som bol dieťa. Takže to u mňa zanechalo tiež takú stopu, že tam musíme nás ísť. Knihy, ktoré napísal pán profesor Pavlín, tak to boli tiež úžasné veci a tá arabčina u mňa bola, že toto raz musím ištudovať a vidieť, ale primárne som tam išiel kvôli tomu, že je to svetový jazyk, kultúra úžasná a obrovské množstvo krajín. a nejak si to tak hlavne pospájal a že toto bude pre mňa ideálne, dobré. Druhý jazyk bol angličtina, ktorú som vedel ešte zo základnej školy, takže to bola taká prirodzená kombinácia pre mňa. A potom už teda som nastúpil na tú drahu angličtina, arabčina a popri tom už som sprevádzal ako 18 ročný som. prevádzal prvý zájazd. Do dnes som najmladší sprejvodca v historii Buba. A to bola šialená doba, samozrejme. V dnešnej dobe by to pravdepodobne nebolo možné, ale ešte sme do Akaby. do Jordánska. Ja som mal 18, jeden šofér 19, druhý 20, Vládo Šegeda. Takže my sme boli najmladší v tom autobuse, 40 ľudí, ale bolo vidno, že sme sa vedeli o seba postarať. V princípe platí, keď človek otvorí ústa, tak to urobí dojem na ľudí, či vyzeráte mladou alebo starou, keď poviete blbosť, tak strátia rešpekt. Ale my sme vedeli, čo robíme a prešne všetko klaplo, tak ako sme povedali. Do dnes to sú úžasné spomienky na tieto cesty, ale teda začínal som z prevádzaj ako extrémne mladý a potom som vlastne ostal v kancelárii Bubo. Speaker 1 (7:35) V tom čase to bolo niečo v tebe ako nadšenie, alebo bol to rešpekt, alebo čo si pocitil pri tom prvom zajazde? Speaker 2 (7:40) U, viete čo, neviem. Respekt sme vtedy mali, ale svet bol otvorený. Z ničoho nič sa otvoril. Proste môžete ísť kdekoľvek chcete. OK, bolo viac výzových povinností, jak je teraz, ale bolo to skôr také, že išli sme do neznáma. Neexistoval internet, neexistovali telefónne vúdky, ani telefónne karty ešte na tom úplnom úvode. Čiže všetko, čo sme vedeli, bolo len, buď človek dokážal na mieste okamžite vyhodnotiť situáciu, rozhodnúť sa, alebo žiadne iné možnosti. neboli nejaké guidebooky, ale tie tiež sa nepublikovali v tej dobe každú chvíľu. Starý známy Lonely Planet a takéto anglické brandy vtedy vznikali, respektíve ani oni vám nedokázali povedať všetko. Čiže veľa vecí ste riešili na mieste s ľuďmi, improvizovali ste neustále. Na ústri ste vedeli, že sa musíte postaviť o klienta a že ten klient musí prísť domov nadšený. On klient nemal tiež žiadne zdroje, takže muselo si dieť, čo ste vypovedali. Áno, pôjdeme, 48 hodín sa jazdilo do Istambulu, minimálne na hranicách ste mohli stať hodinu a mohli ste stať aj 14 hodín a tak ďalej. Tak na to všetko ste museli ľudí upozorniť a improvizovalo sa, čiže ten rešpekt tam asi až taký nebol, lebo človek nevedel vôbec, do čoho ide, musel sa nadýchnuť a ísť a musel vybaviť. A nebolo všetko tak jednoducho, hlavne keď ste mali 18-19 rokov, ostré lany colníci, ktorí tam už riešia veci na turecko-syrské hranice celé 10 ročia, si mysleli, že si vás vychutnajú. Na druhej strane sme boli totálne exotika, nejaká karosa sa vynorila, nitrianská ešpezetka. Dobre to pre nich bolo, že či, no, jaký by Martian pristal. Takže už sa to zvrhlo na to, že odkiaľ ste je, čo tam je. A obrovská výhoda bola, že Československo, teda bývale, poznal absolútne každý. A na tom sa dalo vždy stavať. Mali sme dobré meno vo svete a vlastne myslím si, že aj tie dobré pasové výzove podmienky dnes sú tiež vďaka tomu, že historicky táto destinácia bola pre väčšinu sveta extrémne priateľná. No a z toho sme tiež samozrejme ťažili. No pomáhala znalosť jazyka samozrejme, arabčiny, ale gro bola... bola, ja by som to znal, obrovská odvaha, že vôbec nám vystúpiť pred tých ľudí, zobrať ten mikrofón, plinule vedieť, rozprávať, ľudí zaujať a do toho vedieť, že či zajtra na tej hranici prejdeme, či nám nebudú robiť problémy, či pozajtra prejdeme do Izraela a Paleštínice, z ktorých prebiehala... poctivá intifáda, stále sa byli jeden s druhým, takže sme improvizovali na mieste, vyhodnocovali situáciu, prejdeme do Bethlehemu, neprejdeme, museli sme prejsť, samozrejme, bolo to v programe, keď bol zavretý spread, učili sme zozadu, ale bez mobilov, bez čohokoľvek, čiže dovolá z tohto hľadiska nás to veľa naučilo a teraz je to akurát oveľa Speaker 1 (10:32) jednoduchšie. Hovorí sa o tebe, že máš excelentnú pamäť. Pomohlo ti to aj pri stavbe tých zajazdov? Ty si bol jeden z prvých, ktorý stával tie naše itineráre naozaj do detailu, čo vlastne dnes pomáha našim sprievodcom vlastne vedieť, nasledovať nejaký plán. A aké to bolo iné práve v tej dobe, keď hovoríš tie analogové? Čo si používal ako nástroj, ktoré ti pomáhali pri stavbe? Speaker 2 (10:52) Najviac mi pomáhali knihy, ktoré som mal načítané, ale hovorím o beletri. A dodnes z toho ťažím viac, jak z nejakých... Speaker 2 (11:01) náučných článkov, alebo neviem... zo seriálov, dokumentov, lebo tie knihy pre mňa boli, spísavateľ vždy odráža nejakú náladu krajiny, pocity a keď si z toho viete zobrať to správne, nehovorím, že vždy som trafil, tak ja som mal vždy nejakú predstavu o tom, ako by tá krajina mala vyzerať. Mal som to veľa načítané a to som sa snažil dať ľuďom. Keď niečo nesedelo, že spísavateľ si vymyslel, lebo predsa len to bola beletria, príbehy, tak v realite sme si to opravili, naučili sme sa niečo nové, ale... To, kto som ťažil najviac, čiže ja som vedel, čo v tých krajinách je, vedel som, ako to bolo opísané, vedeli sme, ako ľudia v minulosti reagovali na isté historické udalosti v daných krajinách a zároveň sme sa snažili byť vždy, ja tomu hovorím, že neustále otvorení. Ja som vždy bral také porovnanie, bývalý bosňansko-srbský prezident Alija Izetbegovič to spomenul, že on tak rozprával, aký je rozdiel medzi nami, Európou a... islamským svetom, bral to predovšetkým ako Turecku. On hovorí, že my sme úplne rovnakí, akurát medzi nami je obrovská priepážď a my sa cez ňu pomaly musíme dostať a pochopiť jeden druhého, nebojovať voči sebe, lebo obi dva robíme to isté, nikto z nás nemá pravdu, ale keď viete, prečo vás sused robí toto takto a vy robíte takto, tak máte k sebe bližšie a viete sa iba ovplyvniť, ale nezasavujete jeden do druhého za každú cenu, že približiť sa, nebojovať. a vlastne týmto som celý život žil, že ľuďom sa snaží ukázať, nevnúcovať im ale názor, urobte si sami vlastný pocit, napokon väčšinou z nás povie doma je doma, ale nepovie to s dešpektom, povie a pre nich je doma tam a tak to má byť. Speaker 1 (12:46) No Speaker 2 (12:46) a pre mňa to bola literatúra, neboli to guidebooky, bolo to mať strašne veľa načítané, jednak veľa vecí som ťažal z povinného čítania na vysokej škole a potom ja som aj na základnej samozrejme veľa čítal, niečo si človek zapamätal a potom tieto príbehy. snažil vložiť do toho. Lebo vždy tá mešita ostala mešitou. Tá tam stála tisíc rokov samozrejme, ale ten príbek za ňou, ten je ten fascinujúci príbek za mestom, za ľuďmi, za samotnou cestou, po ktorej kedysi chodili karavány, teraz chodia naše autobusy a tak ďalej. Takže z tohto sa dalo veľmi veľa ťažiť a ľuďom pribržiť tú krajinu z pohľadu, ktorého nečakali. Speaker 1 (13:24) Dá Speaker 2 (13:24) sa povedať,